…alebo ako naše snahy bez jeho milosti nič nezmôžu
Tento rok sme sa konečne dočkali duchovnej obnovy The Way, počas ktorej sme sa už nemuseli spájať s účastníkmi cez monitory našich počítačov. Videli sme sa osobne, počas programu sme sedeli všetci vedľa seba a spoločne sme si pochutnávali na úžasnom občerstvení (shoutout dievčatám z Tea tímu). Dokonca sme si mohli podať ruky alebo sa objať. Už to samé o sebe bolo poriadnym darom! Nehovoriac o tom, že sme The Way tento rok organizovali až v dvoch termínoch – koncom marca a koncom apríla.
Ako vždy sme sa svedomito a s nadšením pripravovali už niekoľko týždňov dopredu. Nielen rozdeľovaním úloh, zostavovaním programu, nacvičovaním prednášok a zháňaním materiálov na výzdobu, ale aj duchovne.
Ďalším z dôvodov, prečo bola The Way tento rok výnimočná je aj ten, že sme ju prvýkrát pripravovali v spolupráci s Piaristickou školou. Účastníkmi boli teda študenti gymnázia a tiež strednej odbornej školy, ktorí mali obnovu v rámci školského vyučovania. Bol to dobrý, ale aj zlý nápad.
Posledných niekoľko dní pred začiatkom obnovy sme s očakávaním sledovali, koľko sa postupne registruje účastníkov a dolaďovali sme posledné nedostatky. Napokon prišlo štvrtkové ráno, kedy to celé mohlo odštartovať.
Vrhli sme sa teda do toho, dúfajúc, že všetko pôjde podľa našich predstáv. Odzneli prvé prednášky a prišiel rad na to, aby sa účastníci rozdelili do skupiniek. S každou z týchto skupiniek sme si našli pokojné miesto, na ktorom sme sa mohli bližšie zoznámiť a navzájom zdieľať naše dovtedajšie dojmy. Nevedeli sme sa dočkať keď sa dozvieme, aký majú pohľad na priebeh obnovy jej účastníci.
A niektorí nám rozprávali o veciach, ktoré nás naozaj potešili – ako ich zaujímajú prednášky, ako sa radi dozvedia niečo nové alebo aj to, čo už vedeli, no teraz o tom počujú z inej perspektívy. Alebo dokonca to, že sa po dlhej dobe konečne cítia spokojne. Pri takýchto spätných väzbách bolo jednoduché veriť, že Boh je medzi nami a koná skrze čas a námahu, ktoré sme do celej obnovy vložili.
Nie všetci však boli nadšení z takejto školskej akcie. Vidieť, že chlapci v zadných radoch sa počas prednášok hrajú na telefónoch a dievčatá na seba skepticky nadvihujú obočie, našim predstavám a plánom už toľko nevyhovovalo. Najmä nám mladším, ktorí sme ešte nemali toľko skúseností. V týchto chvíľach už bolo o čosi ťažšie zameriavať sa na Boha a dôverovať, že bojuje o ich srdcia s nami.
Mohli sme od nich vyzbierať telefóny a vrátiť im ich pri odchode. Mohli sme ich všetkých presadiť do predných radov. Mohli sme ich upozorňovať, aby sa medzi sebou nebavili. Mohli sme…ale mali sme? Sedela som tam, uprostred toho všetkého a premýšľala som. A uvedomila som si, že nie.
Pretože to nie je Boh, ktorý bojuje po našom boku – sme to my, ktorí bojujeme po jeho boku. To on je ten, ktorý má moc vyhrať boj o srdce človeka, nie my. A ak by sa Boh rozhodol dotknúť iba jedného z tých všetkých sŕdc, tak by to stačilo. Naše snahy by bez jeho milosti nič nezmohli.
A tak, aj keď to nie vždy vyzeralo, ako sme si predstavovali, Boh sa predsa len opäť priznal. Po skončení duchovnej obnovy sa stalo súčasťou spoločenstva ďalších desať dievčat a dvaja chlapci.
Myslím si, že tohtoročné The Way nám znovu pripomenuli, kým je Boh a kým sme my. Že nestačí, aby bol iba súčasťou našich plánov. Pretože my musíme v prvom rade hľadať, aké je naše miesto v tých jeho. A vtedy bude mať priestor konať v ľuďoch, ktorým ho ohlasujeme.
Autor: Lenka Bobáľová